TURKMÉNSKY VLKODAV alabai
Charakteristika:
Turkménsky vlkodav je starobylé plemeno pastierskych psov, ktoré bolo vyšľachtené za účelom ochrany stád pred škodcami. Do dnešných čias prišlo takmer v nezmenenej podobe. Jeho predchodcom sú dogovité psy Tibetu, ktoré podliehali zmenám klimatických podmienok. Oblasti výskytu turkménskeho alabaja sú najmä: Turkmenistan, Uzbekistan, Tadžikistan, Kirgizsko, južná časť Kazachstanu, Irán a Afganistan. Plemeno má v rôznych krajinách rôzne názvy: pes pastiera (čopan iti), vlkodav analogicky s jeho využitím. Tohto psa formovali bezhraničné púšte, ktoré sa rozprestierajú na celom území medzi kaspickým morom a riekou Amudarja, skromný prísun potravy, sústavné boje so šelmami, napádajúcimi stáda, drsné podmienky prostredia. Tieto podmienky ho vyformovali silným, odolným, šetrne hospodáriacim so svojimi silami, smelým, so silno rozvinutým inštinktom ochrany svojho teritória, sebavedomým a nezávislým.
Stáročia psi tohto plemena žili v tvrdých podmienkach, v ktorých prežili len tí najodolnejší. Z pokolenia na pokolenie sa vyberali len tí najsilnejší psi, ktorí mohli bojovať s domácimi škodcami a zvíťaziť nad nimi.
Pri umelom výbere pastieri vyberali len tých najsilnejších a smelých psov. Výber bol realizovaný len na základe pracovných vlastností, no bol tiež úzko spätý s exteriérom, pretože len psi s bezchybným exteriérom mohli zvíťaziť. Vyberali sa prevažne veľkí, atleticky formovaní psi, ktorí boli známi ako premožitelia škodcov, smelí strážcovia, alebo víťazi tradičných národných psích súbojov.
Príroda nadelila vlkodavovi ohromnú silu, hrubú kožu, mocné čeľuste, výborný dýchací aparát a sústavné boje so škodcami vycizelovali jeho bojové vlastnosti k dokonalosti. Inak to ani nemohlo byť. Hocaká chyba alebo slabosť sa končila smrťou psa v zuboch škodcu.
Turkménsky vlkodav alabai je nenahraditeľný pomocník pastiera v ochrane stáda, v ochrane obydlia a objektov v rôznych klimatických podmienkach.
Celkový dojem:
Turkménsky alabaj (vlkodav analogicky s využitím), je viac ako stredného vzrastu. Minimálna výška v kohútiku je pre psov 68 cm, pre suky 60 cm. Je mohutný, harmonický a kompaktný pes. Konštitučný typ je hrubý. Kostra je masívna s dobre rozvinutým osvalením. Koža je hrubá, elastická s dobre vyvinutým podkožím. Na krku majú alabaji lalok. Majú dobre vyvinutý zrak a sluch. Pohlavný dimorfozmus je výrazný. Psi sú mohutnejší, väčší a masívnejší ako suky.
Farba býva rôzna. Srsť je priliehajúca s dobre vyvinutou podsadou.
Typ nervovej sústavy: silná a vyrovnaná. Charakteristická je aktívna obranná reakcia. Pre plemeno je charakteristická odvaha, nedôverčivosť voči cudzím, výrazný inštinkt ochrany, agresivita ku škodcom a sebe podobným. Vynikajú výbornými pracovnými vlastnosťami, odolnosťou, vytrvalosťou, bojovými vlastnosťami a odvahou. Charakteristická je vysoká tolerancia bolesti. Všetky uvedené vlastnosti dovoľujú použiť plemeno ako vynikajúceho pastierskeho psa.
Hlava:
Masívna, široká v lebečnej časti, k telu proporcionálna, zodpovedajúca pohlaviu, s dobre zaplneným priestorom pod očami. Lebka je ploská, prechod od čela k nosu je ledva znateľný.
Nadočnicové oblúky môžu byť výrazné, čo môže pôsobiť ako výraznejší stop. Papuľa je krátka a tvorí približne 1/3 dĺžky hlavy. Medziočný priestor je široký. Hlava z profilu vyzerá ako tupý klin s výraznými hornými gambami, presahujúcimi spodnú čeľusť. Gamby môžu byť prevísajúce. Línia papule je rovnobežná s líniou lebky. Ňucháč je veľký, široký. U svetlých psov je prípustný presvetlený alebo hnedý nos, viečka aj gamby.
Zuby:
Silné, veľké, biele, široké v základe, tesne k sebe priliehajúce. Rezáky sú rozložené v jednej línii. Zhryz je nožnicový. Prípustný je kliešťový zhryz aj tesný predhryz.
Uši:
Malé, trojuholíkového tvaru, nízko posadené. Základ ucha je malý. Uši sa kupírujú (podmienky kupírovania ušníc psov v iných krajinách sú upravované zákonmi konkrétnych krajín).
Oči:
Malé, okrúhle, široko posadené od seba, priamo a primerane posadené. Môžu byť rôznych odtieňov hnedej, úmerne s farbou srsti alebo tmavšie. Viečka sú hrubé. Výraz očí je sebavedomý, surový. Pohľad je zamračený, odmietavý, nedôverčivý.
Krk:
Krátky, svalnatý, mohutný, v priereze okrúhly. Nízko nasadený s charakteristickým lalokom.
Telo:
Mohutné. Dĺžka tela môže byť väčšia, ako je výška psa v kohútiku. Hrudník je široký, hlboký, okrúhly, za lopatkami sa rozširuje. Hrudná chrbtica mierne vystupuje nad úroveň driekovej. Hrudná (prsná kosť) je dlhá, dosahuje úroveň lakťov a nižšie. Kohútik je výrazný, najmä u psov samcov. Drieková chrbtica je pevná, široká, s mierne prehnutou časťou. Voľné rebro je dlhé, čo môže niekedy budiť dojem „voľného brucha“. Bedrá sú široké, osvalené, rovné. Brucho má byť primerane vtiahnuté.
Chvost:
Vysoko nasadený, v základe široký, dlhý, nesený spustený, nekupírovaný má kosákovitý tvar alebo prstencovite je zahnutý v poslednej tretine dĺžky. Kupíruje sa v prvé dni po narodení (* kupírovanie je spravované konkrétnymi zákonmi konkrétnych krajín).
Predné končatiny:
Rovné, paralelné. Dĺžka prednej končatiny po lakeť tvorí polovicu alebo málo viacej ako polovicu výšky v kohútiku. Lopatky sú široké, dlhé, od plecolopatkovej sústavy smerujú úrakticky vertikálne k zemi. Uhol plecolopatkovej sústavy je strmý. Predplecie je krátke, osvalené, pri pohľade spredu je výrazné, ľahko sa zužujúce smerom k labe. Predné laby sú mohutné, mierne rozvreté.
Zadné končatiny:
Paralelné s prednými, na široko stavané. Bedrá sú široké a osvalené. Kolenný uhol nie je výrazný a nachádza sa na jednej úrovni s lakťovým. Uhlenie zadných končatín je strmšie. Zadné končatiny sú silné, mohutné s hrubou pätovou kosťou.
Laby:
Okrúhle, s krátkymi, hrubými prstami, pevné, zovreté.
Pohyb:
Pružný, temperamentný, so silným záberom zadných končatín a priestorným pohybom predných končatín. Zrýchlený pohyb prechádza v cval. Chrbát pri pokluse je rovný a pevný.
Farba:
Rôzna: biela, sivá, čierna, plavá, ryšavá, hnedá, žíhaná, pláštové rozloženie, platne, škvrny, bodky. Pri každej farbe však musia byť typické plemenné znaky.
Srsť:
Hrubá, rovná s dobre rozvinutou podsadou. Na hlave a prednej časti nôh je krátka, tesne priliehajúca.
a)s predĺženou srsťou 7-8 cm na ušiach a zadnej časti predných a zadných nôh a na chvoste
b)s krátkou srsťou 3-5 cm, hladko priliehajúcou
Nedostatky:
Výška v kohútiku u psa menej ako 70 cm, u súk menej ako 62 cm. Prílišná lymfatičnosť. Pasivita alebo veľká agresivita. Šikmo posadené oči, viditeľná očná blana. Oči svetlejšie ako je sýtosť farby srsti. Zuby opotrebované neúmerne veku. Rezáky neuložené v jednej línii. Žltý povlak na zuboch. Dlhý, nedostatočne osvalený krk. Plytký a ploský hrudník. Príliš povolené brucho. Nevýrazný kohútik. Ľahká hlava, krátka lebka, vypuklá lebka, výrazný stop, dlhšia papuľa, nevýrazné líca, vysoko nasadené uši. Pri vizuálnej prehliadke znateľný zátylkový hrbol. Mäkký chrbát, dlhá, rovná drieková chrbtica. Strmé bedrá. Sudovitý postoj, rozbiehavý postoj, mäkké zápästie, nerovnobežné postavenie končatín, zbiehavý postoj končatín, „rozpustené“ prsty, mäkká laba, ploská laba, dlhé prsty. Farby nemeckého ovčiaka (trieslová s čiernym) a farba tibetskej dogy.
Závažné chyby:
Jemná, ľahká kostra. Výška vkohútiku u psa 68 a nižšie, u súk 60 a nižšie. Bojazlivosť. Malé, riedke zuby. Ploský, úzky, plytký hrudník. Veľmi krátka srsť bez podsady. Mäkká, vlnitá, kučeravá srsť.
Úzka, ľahká hlava. Vyhrnutý pysk, zašpicatená papuľa. Veľmi výrazný zátylkový hrbol. Vysoko nasadený krk. Dlhá, úzka voľná drieková chrbtica. Úzke, strmé bedrá. Krížová oblasť výrazne vystupujúca nad úroveň chrtba (prestavaný zadok). Neosvalené, výrazné plecia, deformované kosti končatín. Nerovnobežné postavenie predných a zadných končatín. Tenká koža bez elastického podkožia.
Vyraďujúce chyby:
Kryptorchizmus. Psi, pôsobiaci dojmom suky. U psov ľahká, úzka hlava, špicatá papuľa. Chýbanie viac, ako dvoch zubov, ktorých prítomnosť sa nedá dokázať.
POZNÁMKY:
Štandard je tzv. otvorený, pracovný, nedotvorený. Výsostné právo doplnenia tohto štandardu má len krajina pôvodu plemena turkménsky alabaj Turkmenistan.
Turkméni neuznávajú a považujú za nečistokrvné psy s čiernou maskou, psy, ktoré budia dojem prímesi krvi akéhokoľvek iného plemena, silne im vadia psy s vysoko posadenými ušami, šikmými očami, krátkou lebkou, ktoré považujú za krížence s kaukazským ovčiakom (napriek tomu, že psy na prvý pohľad môžu na laika pôsobiť dojmom výraznej odlišnosti od KAO. Nesmieme však zabúdať, že kaukazský ovčiak môže byť aj krátkosrstý a biely i fľakatý to, že do našich zemepisných podmienok nebol dovezený, neznamená, že neexistuje).
Pre prácu pri stáde uprednostňujú svetlé psy, poprípade fľakaté, aby v tme dobre rozoznali pozíciu psa. Odmietajú celoplošne tmavo sfarbené psy. Turkméni majú sklon uznávať len potomkov ich známych psov, ktorí priamo pochádzajú z Turkmenistanu. Preto sa stáva, že neprijmú za „svojich“ psov napríklad narodených v Rusku (napriek tomu, že ide naozaj o potomstvo ich psov). V tomto hodnotení zohráva veľkú roľu národná hrdosť a uctievanie tradícií. Z toho dôvodu mnohé potomstvo, ktoré vzniklo za hranicami, Turkméni neuznali.
Nepísaným zákonom a národnou hrdosťou bolo, že najlepšie a najjváženejšie psy nikdy z Turkmenistanu nepredajú.
Avšak mnoho takýchto psov bolo za čias ZSSR ukradnutých a vyvezených do Ruska, tiež nie všetci odolali ponúkaným peniazom a porušili národnú česť, tiež fakt, že v časoch ZSSR miestny záujem o alabaje sa stal takmer nulovým, vzhľadom k modernizácii chovu oviec a iných hospodárskych zvierat, nákladom na kŕmenie psov. Turkméni svoje psy neočkovali proti besnote, a preto z Ruska boli posielané brigády, ktoré strieľali voľne pohybujúce sa psy v rámci eliminovania možnej besnoty. Mnoho alabojov z Turkmenistanu bolo likvidovaných pre kožušinu.
Zachovala sa však hŕstka chovateľov (najmä rodina Geľdy a Kakyša Kjarizova, F.I. Bolkunovej, Mohamedova a niektorých pastierov), vďaka ktorým nebolo národné plemeno úplne spustošené a vďaka ktorým sa uchovali niektoré významné línie na žive a v bez prímesi iných plemien. Niektoré už bohužiaľ nenávratne vymreli alebo sa „rozpustili v skupine tzv. stredoázijských ovčiakov. (tzv. SAO vytvorili Rusi, ktorí do jedného štandardu „naliali“ všetkých pastierskych psov strednej Ázie bez popísania typov a rozdielnych povahových charakteristík. Je alarmujúce, že podľa jedného štandardu mali byť spravované všetky typické pastierske psy jednotlivých krajín a tak mali stratiť svoje charakteristiky). Našťastie však pastieri sa nikdy nespolčujú v žiadnych kynologických spolkoch a združeniach, ani nepoznajú európske požiadavky na chov psov a rôzne organizácie, riadia sa svojimi schopnosťami a chovateľskou intuíciou a nepodriaďujú sa ruskému štandardu SAO. Napokon už aj Turkmenistan sa stal samostatnou krajinou, ktorá má úplne odlišné tradície ako Rusi i v pohľade na plemeno.
Povahové špecifiká alabaja sú tiež odlišné napr. od pôvodných psov Kazachstanu alabaj je cez deň pokojný, menej pohyblivý, k ľuďom aj cudzím v prítomnosti majiteľa alebo v cudzích podmienkach je intaktný, pomerne tolerantný. S nástupom večera sa zvyšuje jeho ostražitosť a mení sa biorytmus, za šera býva obzvlášť pozorný a razantne rieši situácie. Táto vlastnosť bola x rokov kultivovaná v Turkmenistane a priamo súvisí s kolobehom dňa, kedy cez deň bol zvýšený pohyb ľudí a návštev. Pes nesmel zavadzať a nesmel nikoho ohrozovať. Večer návštevy poodchádzali do svojich domovov a na uliciach podľa správnosti nemal byť už žiaden slušný človek. Večer sa pohybovali už len ľudia, ktorí nedodržiavali pravidlá spoločenského žitia a psy slúžili ako presvedčivá ochrana obydlia a majetku.
Mnoho Rusov, ktorí mali alebo poznajú alabaje, ich považujú cez deň za vyslovene lenivé. Naopak večer.
Turkmen Alabai Club SR sa preto snaží pracovať len s potomkami, ktoré sú tzv. „vysoko v krvi“ a pochádzajú z línií, ktoré Turkméni uznávajú i za hranicami nakoľko nikdy nestratili žiaduci typ ani charakteristické povahové vlastnosti jednotlivých línií Čierny Jekemen, Biely Jekemen, Arlan, Starý Gaplan.
Odborným garantom problematiky je turkménska rozhodkyňa, vedúca plemennej knihy v Ašchabade, znalkyňa plemena pani Farida Ismailovna Bolkunová, ktorá preverila, posúdila a na základe toho uznala základnú chovnú skupinu psov TAC. V posudzovaní exteriéru si veľmi vážime prísne posudky srbského medzinárodného rozhodcu FCI Zorana Brankoviča, ktorý problematiku turkménskych psov veľmi dobre pozná, v Turkmenistane bol za účelom spoznania problematiky. TAC vyhľadáva rozhodcov, ktorí ovládajú nielen štandard ale aj všetky pozoruhodnosti a nuancy problematiky, a majú tiež neoddeliteľnú znalosť turkménskych tradícií a mentalitu, bez ktorých nie je možné alabaje dokonale pochopiť.
Cieľom klubu je pracovať len s turkménskymi psami a ich potomkami, riadiť sa štandardom schváleným v Turkmenistane a tak čo najdlhšie uchovať v plemennej čistote turkménske psy a nemiešať ich so psami iných krajín strednej Ázie, ktoré tiež mali svoje exteriérové i povahové rázy pastierskych plemien psov.
Turkménsky alabaj je plemeno FCI neuznané a riadi sa štandardom Turkmenistanu. Tento štandard má výsostné právo meniť len Turkmenistan.